Život Prešova
online
online
Transatlantické telefónne vedenie na oceánskom dne je od roku 1956
11.05.2013 Celý región
Bratislava 11. mája (TASR) - Transatlantické telefónne vedenie, teda 3600 kilometrov dlhý kábel na oceánskom dne, bol uvedený do prevádzky v septembri 1956.
Telegrafické podmorské káble existovali v tom čase už takmer sto rokov, v roku 1858 sa takto spojila Európa a Amerika. Vtedajšiu závratnú rýchlosť prenosu 25 slov za hodinu, ktorá sa však onedlho zvýšila na osem slov za minútu, si dnes nevieme ani predstaviť.
Pokrok priniesli telefónne káble novej generácie s elektronickými zosilňovačmi, používajúce frekvenčne delený multiplex. Kábel TAT-1 spustený do prevádzky práve v septembri 1956 mal počiatočnú kapacitu 36 simultánnych hovorov. Posledný medený transatlantický kábel TAT-7 položený na dno oceánu v roku 1978 disponoval počiatočnou kapacitou 4000 telefónnych kanálov, ktorá bola neskôr zvýšená až na 10.500 kanálov.
Jednou z prvých vecí, ktoré sa mali vyriešiť po medzinárodnej dohode medzi Veľkou Britániou, Kanadou a Spojenými štátmi americkými o položení kábla, bola trasa. Boli vybraté miesta v kanadskom Newfoundlande a v Škótsku. Linka vyvinutá v Bellových laboratóriách pozostávala z dvoch káblov, každý z nich bol určený pre jeden smer transmisie. Kvôli bezpečnosti pred pohonmi a kotvami lodí boli obe linky chránené pancierovaním z ocele.
Celý úsek mimo pobrežia položila loď Monarch vyrobená v roku 1945, ktorá ako jediná na svete bola schopná previezť taký dlhý kábel. Kvôli káblu TAT-1 musel byť prispôsobený jej celý ukladací mechanizmus. Ukladanie troch častí kábla sa začalo v marci 1955 v smere od západu na východ. V septembri 1955 bol kábel pre jeden smer uložený a mohlo sa pristúpiť k testovaniu telefonického spojenia. V auguste 1956 bola celá práca dokončená.
Počas prvých 24 hodín po uvedení do prevádzky sa uskutočnilo 588 hovorov z britského Londýna do USA a 119 z Londýna do Kanady. Počas prvého roka kábel TAT-1 poskytol priestor na 220.000 hovorov medzi Veľkou Britániou a USA a 75.000 hovorov medzi Veľkou Britániou a Kanadou.
Telegrafické podmorské káble existovali v tom čase už takmer sto rokov, v roku 1858 sa takto spojila Európa a Amerika. Vtedajšiu závratnú rýchlosť prenosu 25 slov za hodinu, ktorá sa však onedlho zvýšila na osem slov za minútu, si dnes nevieme ani predstaviť.
Pokrok priniesli telefónne káble novej generácie s elektronickými zosilňovačmi, používajúce frekvenčne delený multiplex. Kábel TAT-1 spustený do prevádzky práve v septembri 1956 mal počiatočnú kapacitu 36 simultánnych hovorov. Posledný medený transatlantický kábel TAT-7 položený na dno oceánu v roku 1978 disponoval počiatočnou kapacitou 4000 telefónnych kanálov, ktorá bola neskôr zvýšená až na 10.500 kanálov.
Jednou z prvých vecí, ktoré sa mali vyriešiť po medzinárodnej dohode medzi Veľkou Britániou, Kanadou a Spojenými štátmi americkými o položení kábla, bola trasa. Boli vybraté miesta v kanadskom Newfoundlande a v Škótsku. Linka vyvinutá v Bellových laboratóriách pozostávala z dvoch káblov, každý z nich bol určený pre jeden smer transmisie. Kvôli bezpečnosti pred pohonmi a kotvami lodí boli obe linky chránené pancierovaním z ocele.
Celý úsek mimo pobrežia položila loď Monarch vyrobená v roku 1945, ktorá ako jediná na svete bola schopná previezť taký dlhý kábel. Kvôli káblu TAT-1 musel byť prispôsobený jej celý ukladací mechanizmus. Ukladanie troch častí kábla sa začalo v marci 1955 v smere od západu na východ. V septembri 1955 bol kábel pre jeden smer uložený a mohlo sa pristúpiť k testovaniu telefonického spojenia. V auguste 1956 bola celá práca dokončená.
Počas prvých 24 hodín po uvedení do prevádzky sa uskutočnilo 588 hovorov z britského Londýna do USA a 119 z Londýna do Kanady. Počas prvého roka kábel TAT-1 poskytol priestor na 220.000 hovorov medzi Veľkou Britániou a USA a 75.000 hovorov medzi Veľkou Britániou a Kanadou.
0
www.ZIVOTPO.sk
